saval

    To, čo tu teraz píšem, nikdy nepoviem žene ktorej je to určené. Pretože by to k ničomu neviedlo, teda asi by bola z toho smutná a to by som nechcel, nechcel by som ani, aby sa cítila nejakým spôsobom vinná alebo sa trápila kvôli tomu.
Preto to radšej napíšem sem, všetkým a zároveň nikomu. (zaujímavá veta)
    Tá o ktorej vravím sa volá Majka je to jeden z najlepších ľudí, ktorých som mal v živote to šťastie poznať, proste si myslím že je vážne skvelým človekom. Spoznal som ju úplne náhodou, keď som vo voľnom čase pracoval na istom projekte, ktorý sa týkal jedného internetového chatovacieho portálu. Vtedy som ani nemal záujem a ani som sa nesnažil niekoho si nájsť, proste to prišlo ako blesk z jasného neba úplnou náhodou. Spoznali sme sa cez internet a začali sme si písať, len tak, nezáväzne s vedomím že sa pravdepodobne nikdy nestretneme. Krásne na tom bolo to, že sme boli voči sebe úprimný, a ako som ju spoznával, tak som prišiel na to, že je podobná ako ja. Aspoň v tom zmysle že v živote je pre ňu najdôležitejšia láska, často sa veľmi trápila z toho že bola sama. Bola veľmi sklamaná z lásky, lebo mala ohľadom toho jednu zlú skúsenosť a nemala najmenšiu chuť niekomu veriť. Nikdy predtým a nikdy potom som nepoznal človeka, ktorý by mal rovnaké hodnoty ako ja. (Pravdupovediac som si ani nemyslel že taký ľudia existujú.) Ako sme si tak písali, tak sme sa dohodli, že sa raz stretneme. Mal som trocha trému, keď som ju prvý krát videl zozačiatku to bolo také... všeliaké ale potom to bolo fajn. Proste som si s ňou veľmi dobre rozumel, začali sme si volávať a stretávať sa skoro každý víkend. Bolo to krásne obdobie. Boli sme síce len priatelia, ale vždy to bolo o niečo viac, ako prieteľstvo a o niečo menej ako láska. Keď si na tie chvíle spomeniem, mám na tvári úsmev a v očiach slzy. Úsmev preto, lebo som bol s ňou šťastný a slzy preto, lebo viem, že tie chvíle sa už nikdy nezopakujú. Vtedy som mal pocit, že je niekto, komu záleží na tom ako sa cítim. Vždy som vedel spoznať ako jej je, nielen keď som bol s ňou, stačilo že sme si písali a vedel som poznať či je smutná alebo veselá. Rovnako ako to vedela aj ona a vždicky sme sa vedeli navzájom rozveseliť, pomôcť jeden druhému. Neviem povedať či som ju ľúbil, lebo u nej to bolo iné ako u iných neuvažoval som nad ňou v tom smere že by som ju chcel bozkávať, a že by som sa s ňou chcel milovať. Skôr som nad ňou uvažoval v tom smere, že by som s ňou chcel byť, držat ju za ruku, objať a počuť jej smiech.
  Ono sa to časom zmenilo, Časom som ju chel aj pobozkať a raz som sa k tomu odhodlal, skúsil ju pobozkať. Ona z toho nemala radosť. Skôr bola smutná, lebo sa tomu chcela vyhnúť. Uvažovala rozumne a povedala že nemôžme byť viac ako priatelia, lebo ona potrebuje niekoho kto bude s ňou nielen cez telefón ale aj v skutočnosti, nielen cez víkend ale aj cez všedný deň. Odvtedy som už nebol tak šťastný keď som bol s ňou, niežeby som sa hneval, len som si uvedomil, Že raz si niekoho takého nájde a naše priateľstvo skončí. Raz som s ňou o tom aj rozprával, povedal som jej všetko čo som mal na mylsi, ona na to že jej sa len tak ľahko nezbavím, a že aj keď by si niekoho našla, že na mna nezabudne a že budeme stále priatelia.
    No ja som vedel že to tak nieje, vedel som že keď nájde niekoho kto bude viac ako priateľ, koho bude ľúbiť, tak už pre mňa v jej živote nezostane miesto. Chcel som si užiť aspoň tých pár chvíľ ktoré som s ňou mohol stráviť. Niekedy ma až zaráža to, aký je svet predvídateľný po pravde by som chcel byť niekedy prekvapený niečím, je unavujúce mať vždy pravdu.
   O niekoľko mesiacov potom som sa od nej dozvedel že sa v jej živote niekto objavil, niekto komu na nej záleží a koho si obľúbila. Vedel som že je to koniec, a keď mi to oznámila tak som mal z toho radosť. Naozaj nepretvarujem sa, bol som skutočne rád že si niekoho našla, lebo ona si zaslúži byť šťastná a sama by šťastná nikdy nebola, a zároveň som mal slzy v očiach, lebo som vedel že ju už možno nikdy neuvidím. Všetko sa stalo tak, ako som predpokladal, v jej živote už nezostalo miesto pre mňa, už si nepíšeme, nevoláme, Už sme sa pol roka nestretli, aj keď tvrdila že sa jej len tak ľahko nezbavím.. stalo sa.
    Chýba mi.... chýbaju mi naše prechádzky, naše rozhovory, chýba mi jej smiech, jej oči a jej ruka v mojej ruke. Ale nikdy jej to nepoviem, nebudem jej to ani vyčítať, viem že by sa kôli tomu trápila a nemá zmysel aby sa trápila kôli tomu Že ja som neštastný alebo aby sa cítila az nejakého dôvodu vinná. Mne by to aj tak nijako nepomohlo a vedel som že to raz príde, budem len rád ak bude šťastná, zaslúži si to.
   AJ keď ju už možno nikdy nestretnem, stále zostane jedným z najlepších ľudí akých som kedy poznal, ten, ktorý je s ňou, má veľké šťastie a dúfam že si to uvedomuje, dúfam že ju nesklame lebo to by bolo nefér od života voči nej.
Neviem čím to je, ale ľudia sú po tom, čo odídem z ich života šťastnejši. A ja neštastnejší lebo z každým človekom ktorého stratím strácam aj kúsok seba...
  
   Zbohom Majka, ten autogram čo pre teba mám ti asi už nikdy nedám, ale čo už...