saval

Už dlho som tu nič nenapísal, minule som sa zamýšľal nad článkami čo som tu napísal... všetky sú až príliš rovnako ladené, ako mi to raz niekto napísal že do fialova :-) pokúsim sa písať trocha pestrejšie.
  
Vrátim sa k tomu, o čom som chcel tento článok písať. Začal sa ďalší semester, tento sa líši najmä v tom, že už sa nestretávam s kamarátmi na ktorých som si zvykol, väčšina buď neprešla do ďalšieho ročníka, alebo šla na inú školu. Samozrejme, mám tu aj teraz známich, a kamarátov, ale už to nieje to, čo bývalo. Pred pár dňami som si uvedomil, že nie každý ku komu ja pristupujem ako k kamarátovi rovnako pristupuje aj ku mne. Vedel som aj pred tým že sú taký ľudia, len.. akosi som to od niektorých nečakal. Ale čo už s tým. Zistil som že som asi na ľudí príliš dobrý a oni to potom zneužívaju... pretože ja som typ človeka, ktorý keď môže, tak pomôže. Ale očakávam že si ma ten dotknutý bude vážiť čo sa nie vždy stáva, preto už nebudem tak horlivo všetkým pomáhať... myslím že to nemá zmysel. Je to až tak veľa keď čakám že si to budú ostatný vážiť?
A čo sa týka žien, rozhodol som sa už definitívne že už žiadnu nebudem hľadať, aj tak sa mi to nedarilo. Niekedy sa pýtam sám seba Že prečo ma ľudia majú radi... v poslednej dobe zisťujem že... nemajú a poniektorý ma majú plné zuby, a možno ma mali plné zuby vždy, len ja som to nechcel vidieť. 
Mám dojem že tento článok dopadol rovnako, ako tie predošlé... tiež je tak nejako do fialova...