saval

A čo teraz ?

 Zasa raz som sa pokúsil riešiť svoj stav tým, že som sa zavalil prácou. Je to síce ekonomicky výhodné a prvých pár týždňov to ozaj aj fungovalo, no už to prestalo. Nedá sa žiť spôsobom že človek ide z jednej práce do druhej, ale ja neviem čo iného robiť. Nemám nikoho, komu by na mne skutočne záležalo, (teraz mám aspoň výhovorku že na to nemám čas,aby som si niekoho našiel, ale výhovorka sa dá nájsť vždy). Proste ja v tom nevidím zmysel, načo to všetko robím? načo mi sú peniaze? buď to prejem alebo si zasa kúpim nejakú blbosť typu drahý telefón, PDA alebo podobnú hračku. A keď sa zamyslím nad tým že čo by som chcel miesto toho, tak neviem, keby som nerobil nič tak by som sa neskutočne nudil a bolo by mi ešte horšie, ale je mi teraz lepšie? možno ani nie, len nemám čas na to aby som uvažoval nad tým čo ma trápi tak žijem v mylnej domnienke že ma netrápi nič
  Mám 21 rokov a cítim sa starý a osamelý. (viem že tá veta vyznie blbo ale...) Nemám pocit že by som za ten čas niečo dokázal, nemám ani len najlepšieho priateľa, samozrejme poznám moho ľudí a mnoho ich pozná mňa, ale nikomu z nich by som nechýbal, nieje nikto kto by mi len tak zavolal, alebo aspoň napísal že ako sa mám. Proste teraz ked nikto od mna nič nepotrebuje tak sa nik neobťažuje spomenúť si na mňa... veď prečo by aj mal.
  práve som strávil pracovný víkend keď som celý víkend pracoval na jednom projekte takŽe som si ani nevšimol že nejaký víken vôbec bol... dnes už mám toho akurát dosť, keď som šiel z práce mal som chuť kričať, ale čo by to prinieslo? maximálne by si o mne ľudia mysleli Že som blázon, a možno aj som. Jediný s kým sa viem normálne pozhovárať som ja sám... vo svojej hlave. Desí ma predstava Že by sa to nemalo zmeniť, že by to malo zostať tak, ale čo si nahováram keď sa to nezmenilo doteraz tak prečo by sa to malo vôbec ešte niekedy zmeniť. Keď som doteraz nespoznal nikoho, na koho by som sa mohol spoľahnúť, nikoho kto by sa ma spýtal že čo mi je keď vidí že som smutný, tak prečo by sa to malo zmeniť?
  asi som veľmi namyslený, ľudí posudzujem podľa ich vzdelania a ich práce a potom si ich hneď  zaškatuľkujem, nemám z toho radosť, ale všimol som si že takto jednám.Asi je to tým že aspoň to mi dáva pocit, že som aspoň niečo dosiahol.  Ale to, čo som dosiahol, je jediné čo mám a je to dôležité pre mňa, lebo iný ľudia majú aj čosi oveľa cenniejšie ako mám ja. Majú sa navzájom... Desí ma predstava, že za pár rokov dokončím školu a stratím aj to málo priateľov, čo mám. Cítim sa hrozne, a mám chuť kričať, ale k čomu by to viedlo? asi k ničomu.
   Možno je to zvláštne ale aj v tomto teple, keď niekedy pomyslím na to že som sám, tak je mi zima a to bez ohľadu na to že je 28 stupňov. Asi čakám Že príde nejaký blesk z jasného neba, niekto kto by ma chcel zmeniť, niekto kto by si ma všimol a chcel by mi pomôcť, kto by ma chcel mať rád. Tak ako je to vo filmoch (neviem v akom to bolo, ale v nejakom určite).
   No, tak to by bolo na dnes od mna všetko, aspoň sem to môžem napísať a myslieť si že si to niekto prečíta.
Nateraz sa lúčim...