saval

Pred časom som si prečítal že facebook má už viac ako 250 miliónov používateľov, v zápätí ma napadlo že je dosť smutné že medzi nimi nieje jediný, s ktorým by som si mal čo povedať. To ma prinútilo zamyslieť sa nad sebou, po krátkom zamyslení som došiel k záveru že som na tom zle.. veď posúďte sami...
Maily dostávam jedine od môjho vedúceho v práci a prípadne nejaký ten spam... čo sa týka facebooku tak tam si na mňa všetci spomenuli keď som mal narodeniny... potom už nikto. Aspoň že SMSky mi zvyknú chodiť pravidelne, často mi píše moja banka informácie o zostatku na účte... občas sú smutné ba až nepekné a zriedkakedy desivé ale začiatkom mesiaca mi chodia aj také čo ma potešia, začínajú slovami "tuzemský bankový prevod..." a znamenajú že mi prišla výplata, to ma vždy poteší, pretože potom viem že mám najbližší mesiac z čoho žiť. Vždy pred tým ak mi tá SMSka príde sa bojím že mi už v práci prišli na to že tam nič nerobím a Že mi tie peniaze prestanú posielať, ale... potom mi odľahne.
Čo sa tíka mojich telefónnych hovorov, tak to mi volá jedine moja mama a ten rozhovor pozostáva s niekoľkých základných otázok : Jedol si? (ak áno tak čo? ak nie tak prečo? ) ako sa máš? (klasická odpoveď je dobre, aj keď to nebola pravda ani nepamätám kedy naposledy)  potom nasleduje záverečná otázka že kedy prídem domov a moja odpoveď že neviem... A týmto hovor končí.
Okrem mamy mi ešte zviknú volať ľudia ktorý po mne niečo chcú... čiže ak to zhrniem, keď mi zvoní telefón tak mojou prvom myšlienkou je že ma zasa niekto otravuje, najradšej by som ho zahodil...
No a ešte ICQ, to mám vždy zapnuté, ale nik mi nepíše, maximálne tak spolužiaci keď niečo potrebujú.
Čiže keď to tak vezmem sú 3 typy technológií, ktoré mi umožňujú komunikovať s celým svetom, s najmenej 2. miliardami ľudí, ale na celom svete nieje nikto kto by chcel komunikovať so mnou, a nikto s kým by som chcel komunikovať ja... načo mi potom tie technológie sú??
Premýšľal som aj nad tým že kedy som bol naposledy šťastný... no nad tým som sa musel dlho zamýšľať a došiel som k tomu že to bolo asi keď som bol na oravskom hrade a rozprával s japonkou (o ktorej som si ešte vtedy myslel že ju snáď ešte niekedy uvidím, ale... myslel som si to iba ja) Odvtedy nebol jediný svetlý moment, kedy by som sa dobre cítil. Premýšlal som aj na d tým že by som potreboval aspoň niečo, čo by ma malo rado (keďže na mozňosť "niekto" som už rezignoval) takého psíka, mačičku, škrečka, alebo pavúka, alebo čokoľvek. Len, škoda že na internáte nemôžme mať domáce zvieratká... ale bolo by to fajn. Aj keď myslím že aj ten pes by mi ušiel...
Zase som sa ocitol v štádiu keď sa na nič neteším nemám žiadne svetlé vyhliadky do budúcna a vôbec neviem ako to zmeniť... a už ani neviem či sa chcem snažiť to zmeniť...