saval

Na uvod uryvok z piesne, ktora neviem ako sa vola a ani kto ju spieva, ale tot mi znie v hlave v poslednych dnoch. Aj ked niesom oficialne sam, nikdy pred tym v zivote som sa takto osamelo necitil.

Som tu sam, v krajine, ktorej dusa sa mi nepaci. Vseobecne sa citim dost osamelo, ale teraz je to nieco co som nikdy pred tym necitil. Plan bol iny, cakal som cosi ine. No zivot je pes a nikdy nic nevyjde tak, ako ja cakam.

Chcel som to urobit pre nu, ako vsetko ostatne. Chcel som ju blizsie spoznat, spoznat miesta a ludi na ktorych jej zalezi. Chcel som jej ukazat ze mi ozaj zalezi na nej, jej krajine, jej blizkich a jej zivote. Mala to byt krasna dovolenka s niekym koho nadovsetko milujem.

Miesto toho tu teraz sedim pri pametniku nad mestom, pijem pivo a premyslam nad tym, co som urobil zle. Preco sa to posralo, preco sa z jej srdca stal kamen, ktory neciti moju bolest.

Uz viem ake budu moje dalsie kroky. Budem sa snazit chapat jej spravanie, pokial sme tu, ale ak sa spolu vratime na Slovensko, davam jej tyzden na to aby sa zmenila, aby bola taka ako pred tym. Ak sa po tom tyzdni zmeni, budem rad, lebo budeme znova stastny. Ak sa nezmeni... poslem ju domov, pretoze mi ublizila uz dost. Mozno najdem inu, lepsiu, mozno nie... co na tom zalezi.

heh.. Je to zvlastne, vzdy som tuzil odist niekam daleko, daleko prec... Teraz ked som tu, daleko, daleko prec od domova, zhruba 1000 km citim sa este horsie ako obvikle. Nikto si ma tu nevazi, pre vsetkych som iba trnom v oku. Jej znami si o mne myslia ze som nejaky magor. Vazne sa citim hrozne. Dnes sa so mnou uz radsej ani vobec nestratla a fokonca nechcela so mnou ani telefonovat... super. Vsetko je v riti... a to celkom solidne... Zacinam mat toho dost.