saval

Tak som sa rozhodol, kúpil som darček "Stanke", chcel som kúpiť niečo malé, milé nevtieravé nezáväzné vyjadrujúce milé gesto. No, a kúpil som kvietok.. nie obyčajný kvietok, ale kvietok ako sponku do vlasov, je to taká tmavočervená ružička, veľmi sa mi páčila, aj keď ona veľmi sponky nenosí, ale ide najmä o to milé gesto, a myslím že toto bude dosť milé :-)

Ale.. nastal taký menší zádrheľ dneska som jej to 3 krát chcel dať, ale ani raz mi to nevyšlo, pretože to by som nebol asi ja, keby som sa takto nesprával... Ja proste nedokážem pochopiť svoje vlastné zmýšľanie, pokiaľ ide o čokoľvek aj tisíckrát dôležitejšie s oveľa ďalekosiahlejšími následkami nemám problém vystupovať sebaisto a povedať čo chcem, nemám problém sa baviť s majiteľom firmy, ktorá má mnohomiliónové zisky a úspešne ho presvedčiť o tom aby ma zamestnal a ešte k tomu aby mi dal výplatu 3x väčšiu ako mal pôvodne v úmysle, nemám problém baviť sa s dekanom našej fakulty o prokekte na ktorom som skoro nič neurobil a presvedčiť ho o tom, že som na tom urobil dosť veľký diel práce. Nemám dokonca ani problém presvedčiť profesora na skúške že z predmetu o ktorom nemám v skutočnosti ani šajn si zasužim známku B.
Proste nemám problém s oveľa dôležitejšími vecami, ktorých nezvládnutie môže mať proste oveľa horšie následky.
Ale keď mám ísť za ženou, ktorá sa mi páči, povedať jej iba dve vety, na ktorých prakticky nič nemôžem pokaziť tak si tesne pred tým nájdem 1000 dôvodov prečo to práve teraz nieje dobrý nápad, prečo to nechať na neskôr, a prečo sa tváriť akoby nič a odísť.

Dnes som jej ten darček chcel dať 3 krát, ale stále som jej ho nedal. Som na seba naštvaný a neviem pochopiť moje zmýšľanie. Vždy som z nejakého neznámeho dôvodu usúdil že práve teraz na to nieje vhodná chvíľa. Ako poznám moje šťastie tak najbližšie dva dni čo budem na intráku kým pôjdem domov ju tam už nezastihnem. Nerozumiem tomu, nemal som trému na maturite, ani na štátniciach, ani keď  som robil v škole nejaké prezentácie, dokonca ma to bavilo. Keď mám jej dať iba obyčajnú krabičku s darčekom, tak sa mi rozbúcha srdce, a všetko racionálne uvažovanie sa schová niekam do kúta mojej mysle a premôže ho hlas, "teraz nieje vhodná doba".
Možno sa mi podarí prekonať sa a ešte dnes jej to zanesiem, vykašlem sa na ten hlas a budem sa snažiť byť sebaistý.
Síce na posledné dva dni semestra mám ešte minimálne týžden práce na semestrálkach, ktoré neviem ako stihnem. Nedokážem myslieť na nič iné ako na to, ako sa zatvári keď jej ten darček dám, či bude prekvapená, či bude mať radosť a tak podobne... ja som asi blázon...