saval

Zistil som že za posledných pár dní sa viem naštvať na úplne všetkom. Stačí že ráno vstanem a hneď sa naštvem, idem po ulici, vidím ľudí stačí mi jeden pohľad na nich a už ich nemám rád. A tobôž keď vidím na ulici páriky, to ma vie strašne naštvať. (možno pre to, že je ľahšie naštvať sa ako závidieť). Ale ja už vážne nemám rád nikoho, nemám rád tento svet... pretože si myslím, že on nemá rád mňa. A ja sa nikomu kto ma nemá rád do riti pchať nebudem, ja tento svet nepotrebujem, nepotrebujem ani tých ľudí ktorý tu žijú svoje životy, tvária sa strašne dôležito a pritom sú úplné nuly. (pripúšťam že to môže byť kľudne naopak, že ja sa tvárim strašne dôležito a pritom som úplná nula).
Mám pocit že som absolútne neužitočný, proste mám pocit, že by sa svet bez mňa celkom v pohode zaobišiel. Čo je najhoršie, mám pocit že by som nikomu nechýbal, možno rodičom by za mnou bolo smutno, ale to je tak všetko, ostatný by si ani nevšimli že tu niesom. A prečo by som aj mal...
Nemám k nikomu na svete blízky vzťah, s nikým sa nerozprávam o všetkom, nikto mi nezavolá len tak, Že ako sa mám. A koniec koncov nikto ma skutočne nepozná, nik nevie aký ozaj som. Asi tomu Nikomu by som chýbal, len škoda že Nikto je skutočne nikto.
A koniec koncov... mne by ostatný ľudia tiež nechýbali, niekedy myslím na to že aké by to bolo, keby zrazu všetci ľudia zmizli, a zostal by som tu sám... myslím že by to bolo fajn, nik by ma neštval, mohol by som robiť čo by som chcel, a do smrti by som stále cestoval, pod zámienkou že chcem nájsť niekoho živého, asi by som si zaobstaral psa, a bol by som celkom spokojný. asi by som sa začal baviť sám zo sebou, ale od toho nemám ani teraz ďaleko. Alebo keby sa všetci premenili na zombíkov.. to by som tiež bral, zohnal by som si tank a zachránil by som svet tým že by som ich všetkých do jedného zabil... lenže, aký by to bol svet bez ľudí? asi lepší ako teraz...
  Niekedy mám pocit ze normálny človek nemôže mať takéto myšlienky. Možno niesom normálny, a možno som ja jediný normálny a vy všetci ste šialený.