saval

Blbá nálada

Ja Vám už vážne neviem... mal by som byť štastný, veď keď sa nad tým tak zamyslím čo by dala väčšina ľudí na našej planéte za to čo mám ja. Keď si uvedomím že v afrike majú ľudia problémy typu, že nemajú čo jesť, že ich možu zastreliť na ulici tak moje problémy  sú ozaj len malichernosti...
    V podstate sa mi darí napĺňať všetko čo som si zaumienil... Zatiaľ úspešne študujem na univerzite, odbor, ktorý ma baví a je veľmi perspektívny... Informatiku, nechcem sa chváliť ale vážne mi to ide a baví ma to. už tretí rok. Ale mám iný problém... ja už neviem na čo to všetko robím, ja v tom nevidím žiaden zmysel. Keď som bol malý... chcel som dokončiť strednú a dostať sa na vysokú... hm stalo sa, dokončil som strednú a pomaličky už končím aj vysokú a teraz už nemám žiadne ďalšie ciele, no vlastne mám chcel by som si nájsť slušne platenú prácu a niekoho koho by som smel ľúbiť z celého srdca (viem že je to otrepaná fráza, ale ja to myslím vážne) a pomaly sa začínam pýtať sám seba či niekto taký vôbec existuje... a čo ak nie, čo ak budem tu navždy sám. Načo tu potom budem? neviem... ale vážne neviem.
   Aj keď už teraz ako študent mám dostatok peňazí nikdy som nemal problém s tým že by som si nemal za čo kúpiť jesť alebo ísť na pivo, ž časti je to vďaka mojim rodičom ale už posledné dva roky som viacmenej nezávislý od nich lebo si viem školu financovať z vlastných zdrojov a som na to hrdý. Ešte sa mi aj niečo zvýša... No niekedy by som radšej vymenil všetko čo mám za jedinú vec, Radšej by som bol bezdomovcom bez budúcnosti, čo nemá čo jesť a mal niekoho kto by ma ľúbil a koho by som ľúbil ja. V poslednej dobe som si uvedomil že v živote je najdôležitejšia láska taká skutočná nepredstieraná, a najmä taká ktorá ozaj vydrží, lebo ako spieva jedna moja obľúbená nemenovaná kapela "Bez lásky žiješ len tak..." Mne to tak pripadá... načo mám mať hoci aj všetko na svete keď sa nebudem mať s kým o tom podeliť.
  Chýba mi niekto ku komu by som mohol byť vo všetkom úprimný, niekto kto by ma objal, niekto kto by ma chytil za ruku, niekto kto by tu bol pre mňa keby som sa necítil najlepšie a niekto pre koho by som tu bol ja. Niekto s kým by som mohol zaspávať a zobúdzať sa, niekto koho by som ľúbil a o kom by som si bol istý že aj ona ľúbi mňa.
  Mám taký dojem že nikoho takého nespoznám... veď mám 21 a môj najdlhší vzťah trval len pol roka.. a aj tak sa potom na mna vykaslala, a nemal som ani ziaden iny vztah vlastne... Jasne, parkrat sa nieco rysovalo ale vzdy to dopadlo tak ze sme zostali kamarati alebo niekedy ani nie... proste vzdy som skoncil odmietnuty. A po pravde už ma ani nebavi to ďalej skúšať, mám chuť vzdať sa... nehľadať už ďalej, nechcem už viac počut slová, že som pre niekoho až príliš dobrý, že som moc ďaleko, že chce byť sama. Prečo nikdy nepočujem slová "ľúbim aj ja teba, som rada že ťa mám"... prečo?
Chcem od života až tak veľa? z tej miliardy ľúdí čo je na svete túžim len po jedonom človeku ktorý by ma bral takého aký som po jedinej žene ktorá by to so mnou vydržala... Ale asi je to veľa...
  Asi by som sa mal zmieriť že ja nech sa snažím akokoľvek, niekdy nebudem ten pravý asi pre žiadnu... Ale ja sa s tým zmieriť nechcem, neviem či má ešte zmysel dúfať, ale ja stále dúfam že raz jednu takú stretnem, a znova budem mať dôvod tešiť sa zo života, usmievať sa a žiť... zatiaľ taký dôvod stále namám a tak žijem len tak.